Peter Kašša: Hokej mi dal do života najmä húževnatosť!

Pri tvorbe seriálu o pôsobení žilinských odchovancov v zámorských juniorských súťažiach sa niekdajší mládežnícky reprezentant a tiež bývalý tréner MsHKM Peter Kašša (1979) rozrozprával aj o ďalších momentoch jeho hokejovej kariéry. Tu je výsledok...

Môžeš nám priblížiť ako sa zrodil tvoj odchod do zámoria?

Celkom mi vyšli majstrovstvá Európy U18, ktoré sa hrali v roku 1997 v Znojme a Třebíči. Boli sme tam vtedy výborná partia – Jano Lašák, Majo Hossa, Laco Nagy, Peťo Sejna, či „Gusto“ Smrek. Proti nám hrali bratia Sedinovci, Maxim Afinogenov, či Sergej Morozov. Po tomto šampionáte si ma v juniorskom drafte vybral tím Rouyn-Noranda Huskies. Pred zámorím som však dal ešte prednosť slovenskej extralige, ktorá vtedy mala vo svete meno. Bol som hráčom staršieho dorastu v susednom Martine a mal som našliapnuté do „áčka“, ktoré vtedy trénoval Fero Hossa. Napokon som za seniorov odohral iba osem zápasov, čo bolo pre mňa sklamanie, a tak som sa rozhodol pre odchod do Kanady. Pamätám si ako dnes, že tréningový kemp začínal 14. 8. 1998...

To bol iba začiatok. Viem, že si bol vždy zvyknutý makať naplno, ale drina v kanadskom kempe ťa aj tak zaskočila...

Keď si spomeniem, čo nás neskôr o tréningovom zaťažení učili počas trénerských kurzov na Slovensku, tak som sa len pousmial. Kemp v Norande bol doslova galejami. Mesiac sme každý deň „makali“ na doraz, jednoducho z nás potrebovali dostať maximum. Na začiatku kempu nás prišlo 85 a každý deň zo zoznamu vyradzovali 5-6 mien. Pamätám si, že od rána 6.00 h sme boli dve hodiny na ľade, potom sme mali desaťkilometrový výbeh okolo jazera Osisko. Už som ledva stál na nohách, ale musel som bežať so skupinou, lebo keby som sa stratil, tak ma v tej kanadskej divočine v živote nenájdu. Keď sme dobehli na štadión, tak som si v duchu gratuloval, že už je koniec. To som ale netušil, že ma čaká hodinový tréning v posilňovni, na schodoch alebo na slideboardoch. Večer sme mali zraz o 18.00 h na „zimáku“ a o 20.00 h nás čakal zápas medzi družstvami vytvorenými z účastníkov kempu. Po dvoch týždňoch nás ostalo asi 35, galeje sa trochu zmiernili a už sme začali hrať prípravné zápasy aj s ostatnými tímami z ligy. Najbližšie, asi 100 kilometrov, sme mali mestečko Val-d'Or a zápasy s miestnymi Foreurs sú dodnes derby nazývanými „Battle of the 117“, podľa cesty medzi týmito mestami. Za „vŕtačky“ vtedy chytal neskorší olympijský víťaz Roberto Luongo a je to jeden z mála zápasov, ktorý si pamätám úplne do detailov. Vyhrali sme 7:3, hral som v prvej lajne s centrom Mikeom Ribeirom a Jamesom Desmaraisom. Dal som gól, na dva prihral. Celkovo mi kemp vyšiel, v 10 zápasoch som spravil 10 bodov.

V príprave sa ti darilo, no potom sa ti šťastena otočila chrbtom...

Tesne pred štartom ligy mi „odišlo“ pravé trieslo. Asi sa mi nazbieralo enormné zaťaženie z letnej prípravy bez regenerácie. Ledva som stál na nohe, ale vedenie klubu stále chcelo, aby som hral. Prvé tri zápasy som teda odohral, ale bez bodu, tak ma tréner nechal ďalšie dve stretnutia sedieť na tribúne. Potom som odohral ešte sedem zápasov, ale už to nebolo ono. Vedenie klubu mi oznámilo, že podľa výkonov v kempe odo mňa očakávali tak 2-3 body na zápas a mám si vybrať medzi nižšou súťažou v Kanade alebo návratom na Slovensko.

Ty si sa rozhodol pre návrat domov...

Mal som 19 rokov a nevedel som sa s tým vysporiadať. V Kanade som mal aj jazykový problém, keďže sa v kabíne hovorilo najmä francúzsky. Stalo sa mi napríklad, že ma pri spomínanom zranení triesla jeden doktor odmietol vyšetriť, pretože som nehovoril francúzsky iba anglicky. Možno som mal ísť do nižšej súťaže a počkať na druhú šancu. Nemal som však žiadne skúsenosti, ani morálnu podporu. Pamätám si, že mi otec aj strýko napísali do Kanady listy, aby som sa nevzdával, ale napriek tomu som sa rozhodol pre návrat do Európy.

Tvojim jednoznačne najslávnejším spoluhráčom v Norande bol Mike Ribeiro, ktorý neskôr odohral v NHL neuveriteľných sedemnásť sezón. V dresoch Montreal Canadiens, Dallas Stars, Washington Capitals, Phoenix Coyotes, Nashville Predators absolvoval 1141 zápasov, v ktorých nazbieral 827 kanadských bodov za 235 gólov a 592 asistencií...

Mike Ribeiro bol fenomenálny hokejista. V tej dobe nemal ani 65 kíl, ale bol neuveriteľne technicky a korčuliarsky zdatný, čo vedel medzi oveľa väčšími súpermi dokonale využiť. Pamätám si, ako raz prišiel za mnou pred tréningom, aby som mu požičal moju pravú hokejku. Nechápal som, ale povedal mi, že sa dnes rozhodol absolvovať tréning s hokejkou napravo. Poviem vám, že laik by vôbec nezistil, že je ľavák. Už vtedy bol na pomery juniorskej ligy superhviezda. Pamätám si, že fajčil cigary a bol obklopený ženami.

Myslíš, že si mal šancu dostať sa do NHL aj ty? Pri návšteve Chicaga mi Marián Hossa povedal, že si "bol iný hráčik" a strelec na pohľadanie...

Ťažko povedať. Je to nielen o schopnostiach, ale najmä o šťastí. Napríklad, môjho spoluhráča v Norande Jamesa Desmaraisa som pasoval za hráča, ktorý raz bude pravidelne nastupovať v NHL a nakoniec v nej neodohral ani zápas. Na druhej strane, sme mali obrancu Rémiho Royera, ktorý nijako nevynikal, ale zo dňa na deň ho „vytiahli“ do NHL, kde hneď v prvej sezóne odohral 18 zápasov. Síce to bola jeho prvá aj posledná sezóna v NHL, ale môže povedať, že si v nej zahral. Čo sa týka Maja Hossu, mám s ním pekné spomienky a jeho pochvalu si veľmi vážim. V "sedemnástke" sme spolu hrávali v jednom útoku a som rád, že to dotiahol tam, kam to dotiahol. Už v mládežníckych kategóriách vyčnieval nad ostatnými na Slovensku aj na medzinárodnej úrovni. 

Ty si sa vrátil do materského klubu...

Prišiel som do prvoligovej Žiliny, ktorá ašpirovala na postup do extraligy. Chodili 3 až 4-tisícové návštevy, atmosféra bola výborná v kabíne aj v hľadisku. V sezóne 2000/2001 sa nám napokon podarilo postúpiť do extraligy. Na tie časy rád spomínam, či už na fanúšikov alebo chalanov v kabíne. Kapitán, dnes už nebohý, Peter Košťál ma častokrát „pucoval“, lebo som mal na starosti tímovú kasu a čísla museli sedieť. Vždy si rád spomeniem na spoluhráčov ako spomínaný „Guláš“, Stano Kožuch, Dalibor Kusovský, Robo Rehák, Stano Škorvánek, či dubnické trio Mário Kazda - Peter Kotlárik – Peter Húževka.

Vytiahneš z toho obdobia nejakú zaujímavú príhodu?

V prípravnom zápase proti ruskému tímu Voronež mi súper korčuľou preťal achilovku, čo znamenalo takmer štvrť roka bez hokeja. Presne po troch mesiacoch som nastúpil v lige proti Topoľčanom a odrazený puk ma trafil rovno do tváre. Sanitka ma odviezla na šitie do nemocnice a zhodou okolností tam bola tá istá zdravotná sestra, ktorá ma prijímala pri zranení achilovky. Smiala sa, že som tam zas...

Po troch sezónach si sa však opäť vybral na skusy za oceán...

V Žiline mi skončila zmluva a veľmi som sa túžil vrátiť späť do Severnej Ameriky. Už som vedel, že „veľký“ hokej hrať nebudem, ale napriek tomu som do USA cestoval skúsiť šťastie v novovzniknutej súťaži Atlantic Coast Hockey League (ACHL). Po troch zápasoch v Macon Trax ma trejdovali do St. Pete/Winston-Salem Parrots, ktorý však počas sezóny skrachoval a napokon sa po roku rozpadla celá súťaž. Tak som využil možnosť zostať v USA, kde som potom pracoval v stavebníctve. Priznám sa, že som mal problém prejsť zo športového života do toho „normálneho“. Mal som problém vydržať v robote osem hodín, pretože som bol zvyknutý si na obed medzi tréningami pospať.

V tvojich športových šľapajach sa vydal aj syn Patrik...

Hrá za kadetov MsHKM a je z neho šikovný obranca. Som rád, že ho tréningy aj zápasy bavia, ale nepočítam s tým, že sa raz bude hokejom živiť. Táto doba v našich podmienkach podľa mňa skončila. Budem rád, keď bude mať dobrú prácu a popri tom si zahrá hokej. Pre mňa je doteraz hokej najlepším relaxom, pri ktorom úplne vypínam hlavu. Preto verím, že korona čo najskôr skončí a budeme si môcť s kamarátmi opäť zahrať.

Čo ti dal hokej do života a čo ti naopak vzal?

Hokej mi dal do života najmä húževnatosť. Naučil ma, že ak chcem niečo dosiahnuť, tak musím makať. Nič nie je zadarmo! Každý človek je od prirodzenia lenivý, ale keď chce dosiahnuť určitý cieľ, tak sa musí zatnúť a ísť. Tiež ma naučil, čo je to spolupráca, spolupatričnosť, umenie dohodnúť sa. Na ľade aj v kabíne sme museli ťahať za jeden povraz, aj keď sme vždy neboli práve najväčší kamaráti. Inak by sme nikdy nič nedosiahli. A toto mi chýba aj v dnešnej spoločnosti. A čo mi vzal? Poviem to takto: hokej ma prestal baviť, keď som dostal prvú výplatu. Vtedy skončila zábava a radosť z hry, aj keď atmosféra z kabíny sa nedá ničím nahradiť. Nikdy som nemal rád pokyny a keď mi tréner povedal, že budem hrať brániace krídlo, tak bolo po radosti. Nebavilo ma to, ale musel som to urobiť pre dobro celého kolektívu.

Čo povieš na dnešné postavenie hokeja v slovenskej spoločnosti?

Hokej je náš národný šport a verím, že to tak bude aj naďalej. Je to šport, ktorý počas majstrovstiev sveta každoročne spojí celý národ. Aj keď nemáme taký počet štadiónov či členskú základňu ako v iných hokejových krajinách, vždy sme boli konkurencieschopní so svetovou špičkou. Som rád, že ľudia športujú, ale hokej je jednoducho fenomén, ktorý je tu 100 rokov. Preto nechápem, keď niekto hádže hokeju polená po nohy, či už je to na celonárodnej alebo regionálnej úrovni. Som za podporu všetkých športov, ale treba rozlišovať ich popularitu, finančnú náročnosť alebo či ide o kolektívny alebo individuálny šport. Všetkým rovnako? To sme tu mali za komunistov!

 

 

Fotogaléria